ISSN 1338-242X
Novinky
Zemeslyš*
Kníhkupectvo s názorom
Kolekcia vašich srdečných fotopozdravov

Newsletter
libraria.sk
Antivírová kontrola ZADARMO. Antivírus Eset Nod 32 Antivirus a ESET Smart Security. doucovanie

Toto ráno



Sekcia: vlastná tvorba Autor: Jana Šlinská Pridané dňa: 06. augusta 2010 07:50
celý článok

Nebolo to tak dávno, čo Peter odišiel. Pamätám sa na ten deň celkom presne, ešte to nebolo leto, no už to nebola jar, niečo medzi tým, niečo, čo sa nedalo identifikovať. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa ide diať čosi zásadné, čosi, čo zmení veci, ktoré sa zdali byť také stabilné.
Žiť s ním, to boli roky odriekania, roky nepokoja, roky kompromisov. Ale boli to naše roky, nech si hovorí kto chce, čo chce, boli naše. Náš byt, naše záclony, kuchynský stôl, na ktorom som chcela mať čerstvé kvety, a jemu sa to zdalo zbytočné, náš oranžový gauč, náš priestor. Zariadený absolútne mimo toho štýlu feng šuej, či ako sa to volá, ten smer, ktorým išli vtedy všetci, len my nie, my sme nechceli byť ako ostatní, chceli sme byť iní, nie lepší, nie múdrejší, jednoducho iní. Žiť nie tak ako treba, nie ako sa patrí, nie byt, auto a dve deti, nie slepačia polievka v nedeľu na obed. Nie, my sme to chceli po svojom, v tomto sme sa zhodli hneď zo začiatku, áno, robili sme kompromisy, no nie voči okoliu, to nikdy, iba voči sebe, veď ako inak fungovať vo vzťahu, že áno.

A raz si mi povedal, že keď som s tebou, je mi fajn, to bolo na začiatku, vtedy býva všetko pekné, milé, aj ja som mala pocit, že spolu spomalíme svet, že bude ako nebolo a všetky tie veci, veď vieš... No všetko sú to iba slová, vety, áno, priznávam, vtedy som im verila, aj keď si ma nežne volal Nina Ricci, ešte aj vtedy som verila, že toto je to pravé, áno, takto je nám dobre, slnko svietilo len pre nás a iné banálnosti, čo si zvyknú ľudia myslieť zo začiatku.

Vyspal som sa z teba, Nina, povedal si mi v to ráno, pri káve a bábovke, ktorú som večer predtým piekla, lebo som ťa chcela prekvapiť, urobiť ti radosť, už dva dni si chodil po byte ako bez duše, problémy v práci, povedal si mi, tomu by si nerozumela. Ach, ako tú vetu nenávidím, ako keby som sa nikdy nesnažila porozumieť tvojej práci, porozumieť tebe. Vyspal som sa z teba, zopakovala som si v duchu, pre seba, či som dobre počula, či sa mi to zdalo alebo to fakt odznelo, tu, dnes, pri tomto stole, pri tejto bábovke, ktorú som ti včera večer upiekla.

Čo sa robí v takej chvíli? Trucovať, urážať sa, utiecť, ostať, odísť a vrátiť sa? Hrdo, pyšne, sebavedomo, či radšej so smutnými očami a výčitkou v hlase - to nemyslíš vážne, to mi vravíš teraz, teraz po tom všetkom? Po čom všetkom, to je otázka, pýtam sa sama seba, áno, bolo toho veľa, veľa slov, zážitkov, emócií, čo sme si dali, požičali, vrátili, čo ale s nimi teraz, nedajú sa odložiť na horšie časy, vrátiť sa to nedá a ty tu len sedíš a pozeráš von oknom, čakáš čo ja, či budem robiť scény, hodím tanier o zem, lebo o stenu sa asi ťažšie, to vedia len sklamané, opustené ženy vo filmoch, áno aj v tých, ktoré sme pozerali. Spolu.

Spolu je pekné slovo, znamená, že človek nie je sám, je s niekým, nie vždy, niekedy viac, niekedy menej, no aj to stačí. My sme svoje spolu už prežili, vyspal som sa z teba, Nina, hovoríš mi a ja tupo čumím do zeme, nie neplačem, načo, len stojím a potom beriem zo stola kľúče od bytu a odchádzam s dáždnikom v ruke, lebo čo ak bude pršať, ono zvykne takto, keď ešte nie je leto, no už ani jar.


pošli na vybrali.sme.sk
Pravidlá publikovania | Inzercia | Kontakty ©2009 - 2012 B DESIGN s.r.o. | design by rendy | code by Ivan Mišák