ISSN 1338-242X
Novinky
Zemeslyš*
Kníhkupectvo s názorom
Kolekcia vašich srdečných fotopozdravov

Newsletter
libraria.sk
Antivírová kontrola ZADARMO. Antivírus Eset Nod 32 Antivirus a ESET Smart Security. doucovanie

Shina: Klesá záujem vrátiť umelcom naspäť to, čo ľudia vzali z ich hudby



Sekcia: hudba Autor: Jana Šlinská Pridané dňa: 26. júla 2012 08:40
celý článok

 

Skladá hudbu, píše texty, hrá, spieva a šéfuje vydavateľstvu. Sadnúť si s ňou do kaviarne a nechať ju rozprávať je obohacujúci zážitok. Keď naozaj počúvate, v jej slovách sa dajú nájsť nenápadné životné múdrosti, ale i priame posolstvá. Shina.

 
O vydavateľstve Slnko Records

Slnko Records oslávilo tento rok jedenáste narodeniny. Akých to bolo jedenásť rokov?
Pre mňa to bolo asi najzaujímavejších jedenásť rokov života. Jedno malé rozhodnutie na začiatku prinieslo veľa zaujímavých vecí neskôr. Nebolo to o tom, že som sa rozhodla založiť vydavateľstvo, to prišlo skôr ako bočný produkt toho celého rozhodnutia, ale zaujalo to ľudí úplne najviac. Boli to zaujímavé roky, nečakala som, že sa to celé vyvinie takýmto smerom, spoznala som ľudí, o ktorých som netušila, že existujú, a nemyslela som si, že by som pre nich mohla niečo urobiť. Nakoniec sa ukázalo, že nielen môžem, ale aj musím.

Prečo názov Slnko?
Išli sme spolu s Danom vtedy z Prašnej bašty a ja som si spomenula na starú pečiatku so slnkom, ktorú som si kúpila na knižnom veľtrhu vo Frankfurte a pomyslela som si, že to by bolo super logo. Názov teda vznikol behom pár sekúnd, ďalej som sa už ani nerozhodovala, či neskúsiť aj niečo iné. Keď sme už mali názov, idea sa potom začala rozvíjať veľmi rýchlo.

S akými očakávaniami ste do toho vtedy išli?
Očakávanie bolo iba jediné a to, že si vydáme platňu, ktorú sme práve vtedy nahrávali. V tom roku 2001 sme sa ani neodvážili, ani nám to nepripadalo vhodné, ísť sa pýtať do veľkých vydavateľstiev, či by našu hudbu chceli. Tá hudba bola taká iná a introvertná, ako keď sa ti narodí niečo veľmi krehké, že to nemôžeš dať niekomu inému do rúk, lebo by to rozflákal. Nemyslím, že by tie vydavateľstvá boli zlé, ale pracovali s hudbou inak a my sme chceli takú lepšiu opateru.

Čo teda vyšlo na Slnku ako prvé?
Úplne prvým albumom bol September od Dlhých dielov, ale hneď vzápätí vyšli ďalšie tri –  Šinadisk, platňa Sláva Solovica Disko pigs a Burlasov Majster a Margaréta. Potom sa začali hrnúť aj ďalší kamaráti a už som videla, že to nebude len naše vydavateľstvo, ale že bude aj pre iných.

Keď chce niekto u vás niečo vydať, ako to funguje?
Musí presvedčiť mňa. Ľudia majú doteraz skreslené predstavy o tom, čo je vydavateľstvo, predstavujú si, že je to veľký dom plný zamestnancov. Aj napriek tomu, že máme za sebou celú desaťročnicu hnutia do it yourself, v ktorom nie sme len my, ale takmer všetci, ľudia si predstavujú, že vydavateľstvo je niečo honosné. Tým, že Slnko bolo vydavateľstvo jednej ženy, hlavnou úlohou interpreta bolo presvedčiť túto ženu, aby bola ochotná napáliť tie cédečká a predávať ich. Okrem priateľov ku mne potom začali prichádzať aj neznámi ľudia. Napríklad jedným z najurputnejších bol určite Losos z Noisecutu, ktorý ma zaplavil, a to sa nedalo odmietnuť. On to robil a doteraz to robí dobre, človeka tak nejako obkolesí a táto taktika je naozaj skvelá. Okrem toho, samozrejme, tá hudba musí byť dobrá a byť na tej vlne, na ktorej sme aj my.

Vedela by si povedať, čo charakterizuje tvoje vydavateľstvo?
Neviem, ako to vnímajú naši interpreti, ale z mojej strany je to určite jedno základné slovo a to je dôvera.

 

 
Ozo z Tu v dome a Korben Dallas pri ďakovaní na Radio_Head Awards vyslovil pamätnú vetu: Shina, ty si ako naša mama. Je to naozaj tak? Ako dobre poznáš svoje kapely?
Som veľmi liberálna mama. Ako som spomínala tú dôveru – úplne tým kapelám dôverujem, že urobia veci najlepšie, ako vedia, nekecám im do toho. Oni zase dôverujú mne, že pre nich urobím to, čo bude v mojich silách. Ale je super, že naše kapely nie sú také nezdravo ambiciózne, aby ma uštvali. Možno aj preto je to spoločenstvo také obyčajné, nie sú to namyslené hviezdy. Trošku ma aj mrzí, že na Slovensku nemôžu kapely viac vyrásť, nemajú kam a ako. Vidno to aj na tých najúspešnejších, že ten systém má svoj strop.

Môžu sa pokúsiť ísť von...
Áno, ale väčšina kapiel je v takom amatérskom móde, v zmysle, že sú to ľudia, ktorí pracujú inde a hudbu robia len ako koníček. Keď chodíš každý deň do práce, ťažko sa môžeš pokúšať preraziť niekde v zahraničí.

Longital však našiel ten model, ako sa to dá.
My sme si to stanovili hneď na začiatku a stále hovorím, že celé je to o tom rozhodnutí. Naše rozhodnutie bolo opustiť práce, ktoré sme robili dovtedy. Rozhodli sme sa, že ideme robiť len túto jednu vec s kompletným nasadením a musí to vyjsť. Pustili sme sa do toho, ale nevedeli sme si to celé predstaviť do podrobností. Urobiť to rozhodnutie nie je jednoduché, no od neho sa to celé vyvíja. Dovtedy len stále odbiehaš a hovoríš si, že ho urobíš, keď sa ti začne dariť lepšie. Lenže ono to nie je tak, musíš si najprv povedať, že sa ti začne dariť a ono sa potom začne. Dokonca aj tie väčšie kapely, ako sú Para alebo Puding pani Elvisovej, ani jedna z nich si nemôže dovoliť žiť z hudby a možno to ani nechcú. Väčšina našich kapiel v Slnko Records je tiež takých.

Majú vaše kapely nejakú spoločnú črtu?
To, čo som už spomínala – malú ctižiadostivosť. A platí to aj pre Longital. Na jednej strane sú tam ambície, ale nie sme natoľko ctižiadostiví, aby sme sa vybrali dobyť svet. A naše kapely sú podobné, oni sa chcú hudbou baviť, chcú aby ich ľudia počúvali a aby boli úspešní, ale je tam stále málo ctižiadosti. Možno najbližšie k tomu mali Noisecut, ale úplne do tých kapiel nevidím.

Možno na druhej strane je to dobre, lebo tým pádom nestrácajú nič z úprimnosti.
Áno, oni sa tak trochu aj bránia. Najlepším príkladom sú Živé kvety, ktoré mali pred dvoma- troma rokmi úplne najbližšie k tomu, aby sa stali profesionálnou kapelou. Na ich koncerty chodilo veľa ľudí, predávali najviac platní a bez akejkoľvek reklamy mali perfektnú undergroundovú slávu. Strávili sme vtedy jeden rozhovor s Luciou Piussi, kedy som ich presviedčala, že by to mali urobiť, ale zistila som, že oni to nechcú. Že si chcú uchovať tú nevinnosť.

 



Ako sa zmenila scéna za tých jedenásť rokov, čo šéfuješ vydavateľstvu?
Ja som, pravdupovediac, pred tými jedenástimi rokmi scénu veľmi nesledovala. Zistila som, že mám v hudbe 90. rokov úplnú dieru. Keď som do toho prišla, vtedy v tých časoch bol ešte veľký hlad po hudbe a po nosičoch hudby, čo je veľký rozdiel oproti dnešku. Prvých päť rokov sa veci ešte len rozvíjali, veľa kapiel začínalo a vznikla kompletne nová alternatívna scéna. Síce tam boli kapely aj skôr, ale nikdy nenahrali žiadne cédečko, napríklad Kosa z Nosa alebo Med, ktorý vyšiel až teraz. Asi od roku 2005 začali kapely oveľa viac nahrávať, koncertovať po kluboch, vzniklo veľa festivalov, celá scéna akoby vybuchla. Teraz je toho už tak veľa, že to ľudia ani nedokážu spracovávať, už ani nevnímajú, čo všetko vzniká, a idú len v nejakých svojich výsekoch. Mám teda pocit, že scéna sa za jedenásť rokov strašne zmenila. Aj naša, aj svetová.

Malo Slnko Records za tie roky nejakú krízu?
Vydavateľstvo ani nie, skôr ja som mala osobné krízy, nestíhala som a rozmýšľala, že to celé hodím niekam do kúta. Potom sa to vždy nejako tak vyriešilo, že mi začali pomáhať ľudia, ktorí vždy niečo urobili a mňa tým odbremenili. Jediná kríza je teraz v týchto rokoch. Klesá záujem o nahratú hudbu, o nosiče a klesá záujem vrátiť umelcom naspäť to, čo ľudia vzali z tej hudby. Ľudia prestávajú za hudbu platiť, je to zvláštny jav, no zatiaľ je to v štádiu, kedy z toho nikto nezomrel a hudba stále vzniká. Ale myslím, že dôjde k momentu, keď sa to zlomí.

Keď sme pri platení za hudbu, čo si myslíš o SOZA a ich kauzách?
Nikdy som s nimi nemala nejaké spory. Hneď na začiatku, keď mi ktosi vysvetlil, o čo tam ide, tak som povedala, že to je niečo, čo my vlastne potrebujeme. Každý umelec, ktorého diela sa vyskytujú vo verejnom priestore, môže byť za to zaplatený. Za to, že ho hrajú v rádiu, že je jeho hudba použitá vo filme a podobne, sa zbierajú peniaze. SOZA ich potom dáva umelcom. Systém funguje podľa nejakého kľúča a je to celé dosť zložité na to, aby do toho človek prenikol. Samozrejme, rovnako ako štátny rozpočet, aj SOZA môže byť niečím, čo je lákavé na zneužitie. Nehovorím, že sa to deje u nás, nemám dôkazy a nemám čas na tieto veci. Ja som umelec a vždy si hovorím – kedy budem hrať, keď budem kontrolovať úradníkov? V každom prípade, väčšina ľudí netuší, čo SOZA robí a aká je dôležitá. Nemôže každý umelec chodiť do rádia a pýtať si tých svojich pár centov. SOZA umelcom urobí raz za rok vyúčtovanie a napríklad vyložene pre našu kategóriu to znamená, že z tých peňazí môžeme nahrať ďalší album. Je to super spôsob pre kapely dostať naspäť svoje peniaze a je to dobrý obeh, bez ohľadu na tie kauzy, ktoré sa dejú. Tie by mal vyšetriť niekto iný, nie my.

Napriek tomu, čo hovoríš, je SOZA vnímaná negatívne.
SOZA robí jednu obrovskú chybu a tou je nezvládnutá komunikácia. Oveľa viac by mali vysvetľovať ľuďom a umelcom, čo robia. Väčšina umelcov ani netuší, načo im tá SOZA je. Tí, ktorí prišli do Slnko Records, absolvovali u mňa rozhovor, v ktorom som im vysvetlila, aby tam šli, stali sa členmi sa a zobrali si svoje peniaze, lebo inak ich dostane niekto iný.

 

 
O kapele Longital
 
Ako sa ti žije a pracuje 15 rokov s jedným človekom, Danom Salontayom?
Náš vzťah má rôzne levely, ako keď hráš hru na počítači. Začínal ako milenecký vzťah dvoch ľudí, ktorí sa zaľúbia a chcú spolu byť 24 hodín denne, neskôr sme zistili, že by sme spolu chceli aj pracovať. Obaja sme však pracovali v meste a to mesto bolo pre nás rušivé. Po presťahovaní na Dlhé diely sa začal úplne iný level v našom vzťahu, živote aj v práci. Tam sme si začali spolu najprv hrať, potom nahrávať, až to prerástlo do úplne profesionálneho vzťahu. Niekoľko rokov sme sa zhrávali a zžívali, zistili sme, že sme toho schopní, že sa dopĺňame. Ďalším levelom bolo, keď sme spolu začali aj skladať. To vyústilo do zmeny názvu z Dlhých dielov na Longital, začali sme chodiť do zahraničia a zistili sme, že tomu budeme musieť dať oveľa viac. Podelili sme si úlohy, dohodli sa, že si nebudeme liezť do kapusty. Nedávno sme pokročili do ďalšieho levelu. Povedali sme si, že netlačíme a nemusíme. Zistili sme, že profesionálny parný valec, ktorý sme rozbehli, musíme zastaviť, začalo to byť nadupané, neoddychovali sme. Teraz brzdíme a snažíme sa oveľa viac si to užívať a nechať to celé, nech sa to deje samo.

Aký je Dano?
Je perfektný v tom, že na sebe stále pracuje. Aj keď sme sa dostávali do stavov, kedy by mohlo dôjsť k zádrhelu, vždy sme to nejako prekonali. S ním sa naozaj dobre pracuje, lebo je otvorený a sme kompatibilní, čo sa týka schopností. Ja som skôr na tie idey a veľké nápady a spúšťač projektov a on je dokončovač. A makač, ktorý to dotiahne do posledného detailu.
 
Longital veľa koncertuje. Aké sú podmienky v kluboch a na festivaloch?
Rôznorodé, je to od miesta k miestu iné a skoro vždy to závisí od toho, ako si človek, ktorý koncerty organizuje, pestuje to svoje miesto. A to je tak ale vo všetkom. Je to presne ten rozdiel medzi Martinusom a kníhkupectvom, kde nejaká teta chodí do zamestnania, medzi Shtoorom a kaviarňou, kde je zamestnaná slečna, ktorú to nebaví. Keď to ľudí baví a chcú to miesto rozvíjať, potom to dobre vyzerá a sú tam dobré podmienky. Jedným z takých miest, kam sa radi vraciame, je Christiana v Prešove. Najprv to bolo kníhkupectvo, potom začali robiť koncerty, teraz robia len koncerty a majú kaviareň. Stále tam cítim vývoj, neustále sa snažia a nenechávajú to len tak. Na Slovensku je to totiž také premenlivé, veľakrát sa stáva, že ľudia neudržia chod vecí a po pár rokoch to pustia a znova začínajú.

Vieš to porovnať so zahraničím?
Napríklad v Amerike je to hrozne ťažké. Napriek tomu, čo si ľudia myslia, tam to majú kapely oveľa ťažšie ako u nás. Pokiaľ si v kategórii neznámej kapely, nemáš tam ani základné veci v kluboch, nemôžeš čakať ani pivo zadarmo, ani šatňu, niekedy ani zvuk nie. Urob si sám systém. Skoro vždy hrajú tri, štyri kapely za večer, peniaze sa delia medzi všetkých a nakoniec ti zostane možno na pivo a na večeru, a možno ani to nie. Prebíja sa tam oveľa ťažšie, ale zase ak sa kapely presadia, ich možnosti sú oveľa väčšie a majú otvorený celý svet. Oproti tomu je veľký rozdiel vo Francúzsku, kde je skoro všetko sponzorované štátom. Je tam obrovská podpora umenia na všetkých úrovniach – podpora umelcov samotných, predstavení, divadiel, klubov, festivalov. Tam ísť hrať je totálna radosť, lebo vieš, že všetko perfektne klape.

Ako funguje booking takýchto zahraničných vystúpení?
Skoro vždy to začína ponukou do nejakého mesta. Je to napríklad vo Varšave a my si povieme, že do Varšavy je to strašne ďaleko, poďme zistiť, či nemôžeme hrať niekde po ceste. Zapojíme do toho známych, pýtame sa, skúmame weby kapiel, ktoré sú nám podobné, pozeráme sa, kde hrali a skúšame to v tých istých kluboch. Niekedy je dobré taktiež využiť niekoho, kto sa vyzná, pozná tie zahraničné kluby a robil tam už nejaké šnúry kapelám.

Ľudia v zahraničí nerozumejú vašim slovám. Ako reagujú na hudbu?
Reagujú asi tak, ako keď si ľudia na Pohode pozerajú nejakú kapelu spievajúcu po anglicky. Myslím, že v tom vytržení je málokto schopný vnímať všetky slová a významy, ktoré v tej hudbe sú. Ja určite nie. Boli sme napríklad na Elbow, občas sa o mňa obtrel nejaký refrén, ale v tej mágii toho okamihu ťa to buď chytí alebo nechytí. A je to tak aj s našou hudbou. Keď to ľudí chytí, tak to cítime.

 


 
Ako vznikajú texty Longitalu?
V posledných rokoch vznikajú po kúskoch, elementoch. Pár slov, niekedy veta, dve vety. V rôznych časoch. Teraz je to tak, že ja nahadzujem a spolu s Danom to dokončujeme, alebo mi v tom Dano škrtá, niekedy niečo doplní. Keď kráčam, tak mi často napadajú rytmické spojenia a buď si ich nahrám, alebo zapíšem. Vtedy ešte nemajú žiaden význam, neviem, o čom sú, no takto si ich zbieram. Potom v tom konečnom štádiu budovania pesničky sa to poukladá na svoje miesto.

Viete sa po toľkých rokoch pri skladaní hudby s Danom aj nezhodnúť alebo ste úplne zohratí?
Každý z nás dáva iné veci do procesu, takže som zistila, že sa nemáme až tak veľmi na čom pohádať. Samozrejme, nastávajú okamihy, keď cítime, že ideme zlým smerom a začne byť dusno a každý ťahá na ten svoj smer. Ja viac idem po význame textov a Dano viac ťahá do formálnej stránky, aby to dobre znelo, aby vynikli všetky zvuky a detaily. Tým, že každý pracujeme na iných zložkách toho diela, tak zásadné rozbroje ani nemôžu nastať.

Zatiaľ posledným vašim albumom je album Teraz. Čo pre teba znamená to slovo?
Niekedy máme názov albumu skôr ako album samotný. Bolo to tak v prípade albumu Gloria, vedeli sme, že sa tak bude volať a až potom vznikli všetky pesničky. Pri albume Teraz vznikli najprv pesničky a keď boli hotové, hľadali sme názov a zistili sme, že v textoch sa veľakrát opakuje slovo teraz, že sa tam nejako prepašovalo. Nejakým spôsobom človek v rôznych etapách života rieši rôzne veci. Ja zisťujem, že stále ešte nie som schopná sa v tom okamihu „teraz“ umiestniť nadlho. Úplne sa umiestniť v tej chvíli a vnímať len ju, aby ti myšlienky nepobehovali v minulosti a budúcnosti, taký ten nekonečný motorček, čo ti ide v hlave. Pre mňa je to veľmi ťažké. Na pár minút to ešte ide, ale udržiavať to dlhšie je nad ľudské sily. Pritom to je jediné, čo by sme mali dokázať urobiť, aby sme sa vyhli nekonečnému plantaniu vo všetkých svojich zacyklených veciach. Toto ten album znamenal a bude znamenať asi až do konca života.

To, že vás v podstate nikto do ničoho netlačí, berieš ako výhodu, alebo by občas pomohla sila dedlajnu?
My si dedlajny dávame preventívne sami. Je to preto, že vieme, že dedlajn je najlepší majster, pokiaľ ho vieš sám uznať za majstra celého procesu. Samozrejme, že ho občas porušíme, nepustíme predsa pieseň nedokončenú, len preto, že máme dedlajn – musíš s ním vedieť pracovať tvorivo. Obaja sme sa zhodli, že je to veľmi dôležitá vec, lebo keď si ho nedáš, ten proces by mohol byť nekonečný. Mohli by sme veci donekonečna prerábať a rozmýšľať, ako by sme ich urobili inak. V našom prípade vidím, ako veľmi veľkú výhodu to, že si ho môžeme stanoviť sami.

 


Občas mi pripadáš ako taká pozorovateľka. Čo vidíš na dnešnom svete alebo, ak to mám zúžiť, na svojom okolí?
Dnešný svet je v istom zmysle v poriadku. Ale keď sa na to pozrieš z väčšej diaľky pozorovateľa a úplne sa odosobníš od toho, čo v tom hráš ty, tak ten svet je úplne naruby. Je celý naopak. Na ulici majú všetci slúchadlá v ušiach. Pritom svet dáva v tom soundtracku života kompletné informácie, aby sa mohli ľudia zlepšiť, ale oni si zapchávajú uši a púšťajú si napríklad svojich obľúbených umelcov a spolu s nimi poplakávajú. Hovorím si, že to je úplne naruby. Ľudia sa nechcú zmeniť, nechcú so sebou nič urobiť, zakrývajú si oči a tým pádom ten výstup je taký, aký je. Svet je potom dopletený.

Čím si zapchávaš uši ty? Akú hudbu počúvaš?
Moja najobľúbenejšia hudba je ticho. Ono je pre mňa totiž plodné, počujem v ňom veci. Keď mi hrá okolo všade hudba, vždy ju analyzujem – čo počujem, čo mi ten človek ňou chce povedať, ako to na mňa vplýva, čo mi tá hudba robí. Vtedy prestávaš pracovať sám so sebou a pracuješ veľa s vonkajšími vplyvmi, čo je v poriadku, ale ja som zistila, že mám toľko práce na sebe, že tie vonkajšie vplyvy rada ustrihnem. Ale v poslednom čase som objavila veci, ktoré mi veľmi dobre išli do uší, a to je Ane Brun. Tá ma veľmi zasiahla, je v nej niečo, čo ma inšpiruje.

Kedysi si mi povedala, že veríš, že všetko, čo si zasiala, jedného dňa zožneš. Ešte stále seješ alebo už začínaš žať?
Ten proces sa stále deje. Ako keď poľnohospodár žne a už si vyberá, akú časť si nechá na semená a rozmýšľa, kde to posadí, ako to skombinuje. Je to nekonečný proces. Zároveň žnem a zároveň sejem, ale musím povedať, že teraz som v tom už šikovnejšia. Ako som hovorila o tom rozhodnutí – zistila som, že toto funguje. Také tie rozhodnutia, ktoré človek urobí nevyhýbavo a úprimne, fakt fungujú. Snažím sa ich stále robiť, síce už v menšom, lebo tie zásadné už mám za sebou. Je dobré mať víziu v hlave, sústrediť sa na to, čo chceš robiť a venovať sa tomu. Vo vnútorných víziách som si kedysi povedala, že chcem mať veľa voľného času a tráviť ho, ako ja chcem, a teraz to tak je. Toto sa mi kedysi podarilo a z tohto procesu teraz vychádzam a snažím sa z neho vyabstrahovať ten vzorec, aby sa mi to podarilo aj nabudúce.
 

pošli na vybrali.sme.sk
Pravidlá publikovania | Inzercia | Kontakty ©2009 - 2012 B DESIGN s.r.o. | design by rendy | code by Ivan Mišák